Prečo neuznávam cirkev, ale verím, že existuje niečo viac
Nikdy som nemala potrebu patriť do davu len preto, že mi niekto povedal, že tak je to správne. A rovnako nikdy som necítila, že by moja viera, moje hodnoty alebo môj vzťah k niečomu vyššiemu museli byť určované cirkvou.
Neuznávam cirkev nie preto, že by som chcela urážať ľudí, ktorí veria v Boha. Rešpektujem ich vieru, ich presvedčenie aj ich cestu. Ale moja cesta je iná.
Verím, že medzi vierou a cirkvou je obrovský rozdiel.
Pre mňa Boh, ak existuje, nepotrebuje budovu, zlaté oltáre, drahé rúcha ani človeka, ktorý mi bude vysvetľovať, ako sa k nemu mám prihovárať. Ak existuje niečo vyššie, verím, že to dokáže počuť človeka aj vtedy, keď sa modlí potichu vo svojej izbe, keď plače, keď sa bojí alebo keď už nemá silu na nič.
Nepotrebujem, aby mi niekto určoval, čo mám cítiť, čomu mám veriť a čo je hriech. Myslím si, že človek by mal mať vlastné svedomie. Pretože nie každý, kto pravidelne navštevuje kostol, má automaticky dobré srdce. A nie každý, kto do kostola nikdy nevstúpi, je zlým človekom.
Dobrota sa nemeria počtom návštev kostola.
Čo mi prekáža? Keď sa pod rúškom viery skrýva odsudzovanie, pokrytectvo, manipulácia alebo strach. Keď sa ľudia učia báť trestu namiesto toho, aby sa učili milovať. Keď niekto káže o odpúšťaní, ale sám nedokáže odpustiť. Keď sa hovorí o láske k blížnemu, no v praxi sa ľudia rozdeľujú na dobrých a zlých podľa toho, ako žijú.
Ak má byť podstatou viery láska, prečo je okolo nej niekedy toľko odsudzovania?
Nechcem veriť zo strachu. Nechcem sa modliť preto, aby som si niečo vyprosila alebo aby som sa vyhla trestu. Ak mám mať vzťah k niečomu vyššiemu, chcem, aby vychádzal z úprimnosti, nie z povinnosti.
Možno som duchovne založená iným spôsobom. Verím v energiu, v silu myšlienok, v intuíciu, v karmu, v dobro a v to, že naše činy majú následky. Verím, že človek by mal na sebe pracovať, spoznávať svoje tiene, priznať si chyby a snažiť sa byť lepším človekom.
A predovšetkým verím, že skutočná viera by mala človeka spájať, nie rozdeľovať.
Nechcem nikomu brať jeho Boha. Len nechcem, aby niekto určoval toho môjho.
Možno raz pochopím, čo je za hranicami toho, čo dokážeme vidieť. Možno nie. Ale ak existuje niečo vyššie, dúfam, že to nebude hodnotiť môj život podľa toho, koľkokrát som prekročila prah kostola, ale podľa toho, koľko lásky, úprimnosti a dobra som dokázala dať druhým.
Pretože na konci dňa nechcem byť človekom, ktorý celý život hovoril o Bohu.
Chcem byť človekom, pri ktorom ostatní cítili dobro.
A možno práve to je pre mňa skutočná viera.