Keď sa snažím mať život pod kontrolou (a život sa tomu smeje)
Existuje jeden krásny moment dňa, kedy si poviem, že dnes to bude iné. Že dnes budem pokojná, organizovaná, rozumná verzia seba. Taká, ktorá má plán, drží sa ho a ide si svoje bez chaosu, bez zbytočných emócií a bez toho, aby sa nechala niečím rozhodiť.
A potom sa zobudím.
Ráno to ešte vyzerá nádejne. V hlave mám jasný pocit: „Dnes to dám.“ Možno si dokonca spravím aj malý plán. Taký ten optimistický, kde je všetko pekne rozdelené, realistické a zvládnuteľné. V tej chvíli verím, že som človek, ktorý má svoj život jemne pod kontrolou.
Lenže život má na to iný názor.
Prvá vec, ktorá sa stane, je, že plán sa začne nenápadne rozpadávať. Nie dramaticky, skôr potichu, ako keď niekto pomaly posúva veci mimo ich miesta, aby si to človek všimol až neskôr. A ja si to všimnem. Vždy si to všimnem. Ale až v momente, keď už je polovica dňa niekde úplne inde, než mala byť.
Môj mozog v tom čase funguje ako skupina ľudí na porade, kde sa nikto nevie dohodnúť. Jeden hlas hovorí, že treba byť produktívna, druhý, že treba oddychovať, tretí si zrazu spomenie na úplne nepodstatnú vec spred niekoľkých rokov a rozhodne sa, že to je teraz priorita. A všetci hovoria naraz. Veľmi hlasno.
Výsledok? Ja.
Sedím niekde medzi tým a snažím sa tváriť, že mám všetko pod kontrolou, aj keď v skutočnosti len prežívam ďalšiu epizódu vlastného vnútorného seriálu.
Najlepšie sú moje „rozhodnutia“. Tie, ktoré znejú úplne sebavedomo v momente, keď ich vyslovím. Napríklad: „Nebudem už riešiť veci zbytočne.“ Znie to múdro, dospelo, stabilne.
O pár minút neskôr však zistím, že riešim presne tie isté veci, len z troch rôznych uhlov a ešte aj s bonusovým scenárom „čo ak“. Môj mozog jednoducho miluje alternatívy. Ideálne všetky naraz.
A potom sú tu ľudia. Interakcie. Správy. Emócie.
Stačí jedna obyčajná veta od niekoho a v mojej hlave sa spustí analýza level expert. Tón, bodka na konci vety, čas odpovede, emoji – všetko má zrazu význam, ktorý možno ani neexistuje, ale to už je detail.
A ja si pritom hovorím, že som úplne v pohode. Samozrejme.
Popri tom všetkom sa snažím fungovať „normálne“. A tým normálne myslím: tváriť sa, že presne viem, čo robím, zatiaľ čo v hlave prebieha diskusia o živote, budúcnosti, jedle a tom, prečo som už tretíkrát otvorila chladničku bez jasného dôvodu.
Večer prichádza tak trochu ako tiché zhrnutie dňa. A ja si uvedomím, že som síce možno nesplnila všetko, čo som si naplánovala, ale nejako som ten deň prežila. A to sa ráta.
A čo je na tom najzaujímavejšie? Že aj keď to vyzerá ako chaos, ja v ňom vlastne žijem už celkom prirodzene. Možno nie dokonale, možno nie organizovane, ale reálne. A občas aj vtipne.
Lebo ak niečo viem, tak to, že môj život síce nie je presne podľa plánu… ale aspoň sa s ním nikdy nenudím.