Úzkosť, ktorá ma sprevádza každý deň
Úzkosť nie je len obyčajný strach. Nie je to len nervozita pred niečím dôležitým. Úzkosť je tichý hlas v hlave, ktorý vám neustále šepká, že sa niečo zlé stane, aj keď je všetko navonok v poriadku.
Dlho som nevedela pomenovať, čo sa so mnou deje. Myslela som si, že som len precitlivená, slabá alebo že príliš rozmýšľam. No časom som pochopila, že úzkosť dokáže človeka ovládnuť tak silno, že mu zoberie pokoj, spánok aj radosť zo života.
Sú dni, keď sa zobudím a už ráno cítim tlak na hrudi. Srdce mi bije rýchlejšie, hlava premýšľa nad všetkým možným a moje telo je v napätí, akoby čakalo nebezpečenstvo. Niekedy sa bojím vecí, ktoré iní ľudia berú úplne normálne — telefonátu, rozhovoru, budúcnosti alebo toho, že niekoho stratím.
Úzkosť ma naučila byť stále v strehu. Premýšľať nad každým slovom, každým rozhodnutím a každou chybou. Je vyčerpávajúce bojovať sama so sebou vo vlastnej hlave. Najhoršie je, že veľa ľudí túto bolesť nevidí. Navonok sa usmievam, fungujem a starám sa o druhých, no vo vnútri často bojujem sama so sebou.
Niekedy mám pocit, že moja myseľ nikdy nevypne. Že nedokážem oddychovať bez toho, aby som nemyslela na problémy, strach alebo minulosť. A práve minulosť vo mne zanechala veľa rán, ktoré sa stále ozývajú.
Úzkosť však nie je len slabosť. Je to dôsledok bolesti, sklamaní a vecí, ktoré človek zažil. A aj keď ma občas ničí, učím sa s ňou žiť. Učím sa, že nemusím byť stále silná. Že je v poriadku priznať si, že niekedy nevládzem.
Najdôležitejšie je nezostať v tom úplne sama. Hovoriť o tom. Nebáť sa požiadať o pomoc. Pretože aj človek, ktorý sa usmieva, môže vo vnútri bojovať tie najťažšie boje.
A možno práve úzkosť ma naučila viac chápať bolesť druhých. Byť citlivejšia, empatickejšia a vážiť si pokojné dni. Pretože keď človek každý deň bojuje vo vlastnej hlave, aj obyčajný pokoj sa stáva malým víťazstvom.