Prečo si držím od ľudí odstup
Nie preto, že by som ľudí nepotrebovala.
A nie preto, že by som nechcela cítiť blízkosť, lásku alebo pochopenie.
Držím si odstup, pretože som sa príliš veľakrát presvedčila, aké bolí, keď pustíš niekoho príliš blízko.
Sú ľudia, ktorí veria automaticky.
Ja som sa naučila opak.
Naučila som sa sledovať tón hlasu, všímať si zmeny správania a pripraviť sa na chvíľu, keď sa všetko pokazí. Nie preto, že by som bola negatívna. Ale preto, že život ma naučil, že nič nie je navždy a istota sa vie rozpadnúť zo dňa na deň.
Keď si človek prejde sklamaniami, stratami alebo opustením, niečo sa v ňom zmení. Prestane sa otvárať tak ľahko. Prestane hovoriť všetko, čo cíti. A začne si budovať neviditeľný múr. Nie preto, aby ubližoval druhým, ale aby chránil seba.
Ľudia si často myslia, že odstup znamená chlad.
Ale pravda je iná.
Za tým odstupom býva citlivý človek, ktorý cíti až príliš veľa. Človek, ktorý už vie, aké je to rozpadnúť sa kvôli niekomu. Ktorý vie, aké je veriť a potom zbierať kúsky seba samého zo zeme.
Preto si držím odstup.
Pretože pokoj je pre mňa dôležitejší než falošná blízkosť.
Pretože už nechcem bojovať o pozornosť, dokazovať svoju hodnotu alebo prosiť o úprimnosť.
A možno pôsobím silno. Možno pôsobím nedostupne.
Ale pravda je, že len veľmi opatrne vyberám, koho pustím k sebe bližšie.
Nie každý si zaslúži prístup k môjmu vnútornému svetu.
Nie každý si zaslúži vidieť moje slabé miesta.
A to nie je krutosť.
To je sebazáchrana.