Nechcem sa už báť lásky
Dlho som si myslela, že je bezpečnejšie držať si odstup. Že keď si človek nepustí lásku príliš blízko, nemôže ho ani tak zraniť. Naučila som sa byť opatrná, premýšľať nad vecami viac, než by možno bolo treba, a radšej si nechať niektoré pocity len pre seba.
Ale časom som pochopila, že strach z lásky ma nechráni – len ma brzdí. Nedovolí mi prežiť veci naplno, nedovolí mi spoznať niekoho skutočne a niekedy ma drží v priestore, kde síce nie som zranená, ale ani šťastná.
Uvedomila som si, že láska nie je len o istote. Je aj o riziku. O tom, že neviem presne, kam ma zavedie, ale aj tak sa môžem rozhodnúť jej veriť. A že strach z bolesti nemôže byť silnejší ako túžba cítiť niečo skutočné.
Nechcem už utekať pred niečím len preto, že to môže bolieť. Nechcem sa uzatvárať do seba len preto, že minulosť nebola vždy jednoduchá. Každý nový človek, každé nové spojenie si zaslúži šancu byť vnímané bez tieňa starých obáv.
Učím sa, že láska nemusí znamenať stratu seba. Naopak – môže byť priestorom, kde sa človek spozná ešte hlbšie. Kde sa učí dôverovať, ale aj zostať verný sebe. A že je v poriadku ísť pomaly, bez tlaku, bez predstierania, že všetko musí byť dokonalé.
Možno sa vždy trochu budem báť. Ale už nechcem, aby ten strach rozhodoval za mňa. Chcem mu dať menej priestoru a viac miesta tomu, čo cítim, keď je niekto úprimný, blízky a skutočný.
Láska nemusí byť dokonalá, aby bola pravdivá. A ja už nechcem stáť bokom len preto, že by sa niečo mohlo pokaziť. Radšej chcem žiť to, čo prichádza – aj so všetkou neistotou, ktorú to prináša.