Možno sa mýlim. Ale verím, že karma nikdy nespí.
Niekedy sedím sama v tichu a premýšľam nad tým, koľkokrát som nechala ľudí prekročiť moje hranice len preto, že som ich mala rada. Koľkokrát som odpustila veci, ktoré by som sama nikdy neurobila. Koľkokrát som si povedala: „Možno sa zmení. Možno to tak nemyslel. Možno som len príliš citlivá.“
A zakaždým som zo seba odkrojila ďalší kúsok.
Najťažšie nie je to, že vám niekto ublíži. Najťažšie je uvedomiť si, že ste tomu človeku dôverovali celým srdcom. Že ste mu otvorili dvere do svojho sveta a on sa rozhodol odísť tak, že za sebou nechal len ticho, otázky a bolesť.
Boli dni, keď som sa pozerala do zrkadla a premýšľala, čo je na mne zlé. Prečo nestačím. Prečo sa ku mne niektorí správajú tak, akoby moje city nemali žiadnu hodnotu. Hľadala som chyby na sebe, hoci som ich mala hľadať v tom, že som dovolila druhým, aby rozhodovali o mojej hodnote.
Dnes už viem, že nie všetko, čo sa nám stane, si zaslúžime. Dobrí ľudia tiež zažívajú zradu. Verní ľudia bývajú sklamaní. Úprimní ľudia bývajú oklamaní.
Ale verím, že nič nezostane bez následkov.
Nie preto, že by som niekomu priala bolesť. Už nie. Život ma naučil, že nenávisť je príliš ťažké bremeno. Nechcem ho nosiť.
Verím však, že každý raz pocíti váhu vlastných rozhodnutí. Nie vždy pred očami ostatných. Niekedy potichu. V samote. V noci, keď človek zostane sám so svojimi myšlienkami a už pred nimi nedokáže utiecť.
A možno je to tá najväčšia karma.
Dnes sa už nesnažím naháňať ľudí, ktorí sa rozhodli odísť. Nepotrebujem, aby sa mi niekto ospravedlnil len preto, aby som sa cítila lepšie. Nepotrebujem vidieť, ako život niekomu všetko vráti.
Potrebujem len jedno – aby mi bolesť nevzala schopnosť veriť v dobro.
To je môj najväčší boj.
Pretože po všetkom, čo som prežila, by bolo také jednoduché zatvoriť si srdce. Neveriť. Nemilovať. Nechať sa ovládnuť strachom.
Ale nechcem tak žiť.
Ak raz odídem z tohto sveta, nechcem, aby po mne zostala stopa hnevu. Chcem, aby po mne zostalo vedomie, že som sa snažila byť dobrým človekom. Aj keď ma to niekedy bolelo. Aj keď som kvôli tomu plakala. Aj keď som sa tisíckrát pýtala, prečo.
Možno som prišla o ľudí. Možno o ilúzie. Možno o kus seba.
Ale nestratím svoju schopnosť cítiť.
Pretože práve to zo mňa robí človeka.
A ak karma naozaj existuje, potom verím, že raz neprinesie pomstu. Prinesie pokoj. A možno práve ten je tou najväčšou spravodlivosťou, akú môžeme v živote dostať.