Prečo sa mi páči retro
Neviem, čím to je, ale retro ma vždy priťahovalo.
Možno je to tým, že v sebe nesie niečo, čo mi v dnešnej dobe chýba – pokoj.
Keď sa pozriem na staré fotografie, vintage kaviarne, gramofóny, staré autá alebo reklamy z minulých desaťročí, mám pocit, akoby sa svet na chvíľu spomalil.
Dnes je všetko rýchle. Každý sa niekam ponáhľa, každú minútu kontrolujeme telefón a máme pocit, že musíme byť neustále online.
Retro mi pripomína časy, keď sa ľudia rozprávali tvárou v tvár. Keď sa listy písali rukou, nie palcom na displeji. Keď káva nebola len nápoj na cestu, ale dôvod na dlhý rozhovor.
Možno si tú dobu trochu idealizujem. Viem, že ani vtedy nebol život dokonalý. Každé obdobie malo svoje problémy.
Ale na retro sa mi nepáči len jeho vzhľad.
Páči sa mi jeho atmosféra.
Farby, hudba, staré nápisy, drevený nábytok, porcelánové šálky, vôňa čerstvej kávy a pocit, že nikto sa nikam neponáhľa.
A možno práve preto mám jeden veľký sen.
Raz by som chcela mať vlastné retro bistro.
Miesto, kde sa ľudia nebudú chodiť len najesť. Miesto, kde sa budú cítiť príjemne. Kde bude hrať stará hudba, na stenách budú visieť vintage plagáty, v pozadí bude voňať čerstvo upečený koláč a každý hosť bude mať pocit, že sa na chvíľu vrátil do čias, keď život plynul pomalšie.
Chcem vytvoriť miesto s dušou.
Nie ďalší moderný podnik, ktorý o rok vyzerá rovnako ako všetky ostatné.
Chcem, aby moje bistro malo svoj príbeh. Aby sa tam ľudia vracali nielen kvôli jedlu či káve, ale kvôli atmosfére, ktorú inde nenájdu.
Možno je to len sen.
Ale všetko veľké sa raz začalo ako obyčajný sen.
A ja verím, že raz otvorím dvere do svojho malého retro bistra, usmejem sa na prvého hosťa a poviem si:
„Presne takto som si to vždy predstavovala.“