Vraj som príliš dobrá...
Často počúvam, že som iná.
Že by som mala byť tvrdšia. Menej dôverovať. Menej odpúšťať. Že by som mala konečne prestať pomáhať ľuďom, ktorí si to nikdy nezaslúžili.
A viete čo? Možno majú pravdu.
Aj ja si občas sadnem sama so svojimi myšlienkami a pýtam sa, prečo stále verím v dobro. Prečo stále hľadám v ľuďoch to pekné, aj keď mi už toľkokrát dokázali, že tam možno ani nie je.
Bola som sklamaná. Oklamaná. Využitá. Zranená ľuďmi, ktorým som otvorila svoje srdce. Ľuďmi, pre ktorých by som urobila takmer čokoľvek. A keď som ich potrebovala ja, zrazu tam nebol nikto.
Najľahšie by bolo zatvoriť si srdce.
Prestať veriť. Prestať pomáhať. Stať sa chladnou a povedať si, že odteraz myslím len na seba.
Lenže... to nie som ja.
Niekedy mám pocit, že do dnešného sveta jednoducho nepatrím. Akoby bolo normálne klamať, ubližovať, využívať druhých a myslieť len na vlastný prospech. A keď sa nájde niekto, kto to robí inak, hneď mu povedia, že je naivný.
Možno naivná naozaj som.
Ale radšej budem človekom, ktorého občas niekto sklame, ako človekom, ktorý vedome ubližuje iným.
Moja dobrota nie je slabosť.
Je to rozhodnutie. Rozhodnutie nenechať bolesť zmeniť moje srdce. Rozhodnutie nezmeniť sa na človeka, akým sa nikdy nechcem stať.
Neznamená to však, že už dovolím každému vstúpiť do môjho života. Aj ja sa učím nastavovať hranice. Učím sa povedať „nie“. Učím sa odísť od ľudí, ktorí si ma vážia len dovtedy, kým zo mňa môžu niečo získať.
A možno práve to je ten rozdiel.
Nechcem prestať byť dobrá. Chcem byť dobrá aj sama k sebe.
Ak som iná, nech.
Ak niekomu prekáža moja láskavosť, je to jeho problém, nie môj.
Ja sa nechcem raz pozrieť do zrkadla a zistiť, že zo mňa život urobil človeka bez citu.
Chcem sa pozrieť do svojich očí a vedieť, že napriek všetkým pádom som si zachovala to najcennejšie – svoje srdce.
A ak ma kvôli tomu niekto nazve príliš dobrou, prijímam to ako kompliment.