Prečo mi nevychádzajú vzťahy
Niekedy si človek povie, že už konečne našiel niekoho, pri kom sa nebude báť. Niekoho, komu bude môcť veriť, oprieť sa o neho a prestať byť stále v strehu. A potom sa to znova pokazí. Znova príde sklamanie, ticho, odchod alebo pocit, že miluješ viac ty než ten druhý.
A po čase si začneš klásť otázku:
Prečo mi tie vzťahy vlastne nevychádzajú?
Možno to nie je tým, že nevieš milovať.
Možno miluješ až príliš.
Vždy som do vzťahu dávala viac lásky, viac pochopenia, viac trpezlivosti, než som sama dostávala späť. Keď som milovala, milovala som úprimne a naplno. Snažila som sa byť oporou, stáť pri človeku aj v ťažkých chvíľach, odpúšťať, bojovať za vzťah. Lenže časom som si uvedomila, že láska nemôže stáť len na jednom človeku.
Ľudia, ktorí si v živote prešli bolesťou, sklamaním alebo stratou, často milujú inak. Sú opatrní. Držia si odstup. Navonok pôsobia silno, sebavedomo alebo chladne, ale vnútri len nechcú znova zažiť pocit, že ich niekto zlomí.
Aj ja mám problém pustiť si niekoho blízko. Nie preto, že by som nechcela lásku. Ale preto, že viem, ako veľmi vie bolieť, keď sa človek úplne otvorí nesprávnej osobe.
Niekedy si vyberáme ľudí, ktorí nás priťahujú práve preto, že nám pripomínajú chaos, na ktorý sme si zvykli. Ľudí, pri ktorých musíme bojovať o pozornosť, lásku alebo istotu. A potom sa čudujeme, prečo sme znovu nešťastní.
Pravda je, že zranený človek často neverí, že si zaslúži pokojný vzťah. Keď niekto príde úprimný a dobrý, nevieme tomu veriť. Čakáme, kedy sa to pokazí. Kedy odíde. Kedy nás sklame ako tí pred ním.
A tak si držíme odstup. Utekáme, keď sa niekto príliš priblíži. Alebo naopak ostávame pri ľuďoch, ktorí nám dávajú len minimum, lebo sme sa naučili, že aj omrvinky lásky sú viac než nič.
Postupne si však uvedomujem, že sa musím naučiť mať rada samu seba. Pretože ak človek nevidí svoju vlastnú hodnotu, často dovolí druhým, aby mu dávali menej, než si zaslúži. Celý život som dávala lásku ostatným, ale zabúdala som ju dať aj sebe.
Nevychádzajú mi vzťahy nie preto, že som neschopná milovať.
Ale preto, že sa ešte stále učím veriť, že láska nemusí bolieť.
A možno raz stretnem niekoho, pri kom nebudem mať potrebu utekať. Niekoho, pri kom budem môcť byť sama sebou — bez strachu, bez pretvárky, bez neustáleho čakania na koniec.
Dovtedy sa učím milovať hlavne seba. Pretože človek, ktorý celý život len prežíval, sa najprv musí naučiť cítiť bezpečie. Aj vo vlastnom srdci.