Áno, som introvert. A nie, nepotrebujem sa „otvoriť“.
Keď ľuďom poviem, že som introvert, často sa na mňa pozrú, akoby som práve priznala nejakú diagnózu.
„Veď sa viac usmievaj.“
„Choď častejšie medzi ľudí.“
„Musíš sa len viac osmeliť.“
Nie.
Nemusím.
Nie som pokazená verzia extroverta, ktorú treba opraviť.
Som človek, ktorý čerpá energiu z pokoja, nie z davu.
Neznamená to, že nemám rada ľudí.
Len si veľmi vyberám, komu venujem svoj čas a energiu.
Neznášam povinné small talky o počasí. Oveľa radšej sa s niekým rozprávam o živote, snoch, strachoch alebo o tom, prečo je pizza na raňajky úplne legitímna.
A áno, niekedy odídem z oslavy skôr.
Nie preto, že sa nudím.
Ale preto, že moja hlava už kričí: „Stačilo. Potrebujem ticho.“
Najlepšie chvíle pre mňa nie sú tie najhlučnejšie.
Sú to tie, keď sedím s kávou v ruke, počúvam dážď, čítam knihu alebo sa prechádzam bez toho, aby som musela povedať jediné slovo.
Naučila som sa, že nemusím vysvetľovať, prečo potrebujem byť občas sama.
Samota pre mňa nie je trest.
Je to miesto, kde si upracem myšlienky, dobijem energiu a znova nájdem samu seba.
Takže ak ma niekedy uvidíš ticho sedieť v kúte, nemysli si, že som smutná alebo nahnevaná.
Pravdepodobne si len užívam ten vzácny luxus, ktorý sa dnes volá... pokoj.
A úprimne?
Nevymenila by som ho za žiadny hlučný dav na svete.