33 kil
Mala som 33 kíl
Nikdy som si nemyslela, že sa moje telo môže dostať až tak ďaleko.
Pamätám si ten pocit vyčerpania. Telo bolo slabé, studené a unavené neustále. Obyčajné veci boli zrazu ťažké — postaviť sa, prejsť pár krokov, usmiať sa bez pretvárky.
Keď som mala 33 kíl, už to nebolo o vzhľade. Nebola to kontrola ani „dokonalosť“. Bol to stav, kde telo prestávalo vládať bojovať.
A najťažšie bolo, že som už bola mama.
Mala som syna, ktorý ma potreboval, a napriek tomu som každý deň cítila, ako sa mi život vzďaľuje. Pamätám si moment, keď mi doktorka povedala, že ak sa niečo nezmení, môžem zomrieť. Že možno neuvidím vyrastať vlastného syna.
Tie slová vo mne zostali dodnes.
Prvýkrát som si naplno uvedomila, že anorexia už nie je len choroba v hlave. Že mi môže zobrať všetko. Aj čas so synom. Aj budúcnosť.
Bála som sa každý deň.
Bála som sa zaspať.
Bála som sa, že sa moje telo jedného rána jednoducho neprebudí.
A napriek tomu mi anorexia stále hovorila, že nie som dosť chorá.
Dnes viem, aké kruté klamstvá tá choroba dokáže človeku nahovoriť.
Nepíšem toto preto, aby som šokovala. Píšem to preto, lebo viem, že za tichým úsmevom môže byť človek, ktorý bojuje o život, aj keď to nikto nevidí.
Uzdravovanie je pomalé. Sú dni lepšie aj horšie. Ale jedna vec sa vo mne zmenila — nechcem už miznúť.
Chcem byť pri svojom synovi.
Chcem žiť.
A chcem raz povedať sama sebe, že som ten boj nevzdala.