Fungujem už len na autopilota
Neviem, kedy som sa stratila.
Možno sa to nestalo za jeden deň. Možno zo mňa život odlomil malý kúsok zakaždým, keď som musela byť silná, hoci som vo vnútri kričala. Kúsok po kúsku, až vo mne zostalo ticho.
Dnes už väčšinu dní len fungujem na autopilota.
Zobudím sa. Urobím, čo treba. Odpovedám ľuďom. Usmejem sa. Plním povinnosti. Večer si ľahnem do postele a uvedomím si, že som ten deň vlastne ani nežila. Len som existovala.
Akoby som sa na svoj vlastný život pozerala spoza skla.
Všetko sa deje okolo mňa, ale ku mne sa to akosi nedostane. Radosť, nadšenie, vzrušenie... akoby hovorili jazykom, ktorému už nerozumiem.
Najhoršie je, že si už ani nepamätám, aké je to cítiť sa naozaj živá.
Pamätám si len to, že kedysi to bolo iné.
Kedysi som verila ľuďom. Verila sebe. Tešila sa z maličkostí. Smiala sa tak úprimne, až ma bolelo brucho.
Dnes ma bolí skôr to, že sa musím tváriť, že som v poriadku.
Ľudia hovoria, že som silná. Keby len vedeli, koľko síl ma stojí obyčajný deň. Koľko energie stojí predstierať, že všetko zvládam, keď vo vnútri cítim len únavu.
Nie takú, ktorú vyrieši spánok.
Únavu z neustáleho držania sa nad vodou.
Niekedy sa pristihnem pri tom, že len sedím a pozerám do prázdna. Minúty plynú a ja nič necítim. Ani radosť. Ani hnev. Len zvláštnu prázdnotu, ktorá sa usadila hlboko vo mne.
A tá prázdnota je desivejšia než slzy.
Slzy znamenajú, že niečo ešte bolí.
Prázdnota znamená, že moje srdce si asi na chvíľu vyplo všetky emócie, aby prežilo.
Stále dúfam, že raz príde deň, keď sa vo mne niečo pohne. Keď sa znovu úprimne zasmejem, rozplačem alebo sa budem vedieť tešiť bez toho, aby som sa do toho nútila.
Možno ten deň nepríde zajtra.
Ale veľmi by som chcela veriť, že raz príde.
Pretože nechcem celý život len prežiť.
Chcem ho raz znovu naozaj cítiť.