Moja cesta

Niekedy mám pocit, že dnes je nájsť normálneho muža skoro ako vyhrať v lotérii. Niekoho, kto vie, čo chce. Kto sa nehrá na tajomného, neozýva sa len vtedy, keď sa mu to hodí, a nemá problém správať sa ako dospelý človek. Niekoho, pri kom nemusím lúštiť správy, premýšľať nad tým, čo vlastne myslel, a či sa ešte ozve, alebo sa z neho zasa stane duch.

A úprimne? Občas si hovorím, či vôbec ešte existuje „normálny muž“. Nie dokonalý. Nie princ z rozprávky. Len normálny. Taký, ktorý má charakter, úctu, vie komunikovať a neberie ženu ako niečo, čo si zapne a vypne podľa nálady.

Čo vlastne znamená „normálny muž“?

Možno to znie ako banalita, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že „normálny“ je dnes vlastne luxus. Pre mňa to nie je muž s drahým autom, vyrysovaným telom alebo naučenými vetami z internetu. Normálny muž je pre mňa ten, ktorý:

sa vie ozvať bez hier,

povie veci na rovinu,

nesľubuje to, čo nevie splniť,

má rešpekt k žene aj k jej času,

vie, že vzťah nie je len o tom, čo z neho má on,

a hlavne – nespráva sa ako chlapec v tele dospelého muža.

Nie je to nič prehnané. Nie je to zoznam nárokov princeznej. Je to úplný základ. A možno práve to je na tom smutné – že dnes sa aj základné slušné správanie tvári ako niečo výnimočné.

Kde sa to pokazilo?

Neviem, či za to môžu zoznamky, dnešná doba, strach zo záväzkov alebo jednoducho to, že ľudia si zvykli mať stále otvorené zadné dvierka. Všetko je rýchle. Rýchle zoznámenie, rýchle preskočenie do intimity, rýchly záujem… a ešte rýchlejšie ochladnutie.

Ľudia sa dnes často spoznávajú cez správy, kde sa dá veľmi ľahko hrať na niekoho, kým v skutočnosti nie sú. Vieš si vytvoriť obraz, napísať presne to, čo chce ten druhý počuť, a tváriť sa, že si pripravený na niečo hlbšie. A potom zrazu zistíš, že si len ďalšia možnosť v rade. Ďalší kontakt, ďalší chat, ďalšia žena, s ktorou si niekto krátkodobo kráti čas.

A potom sa žena prirodzene pýta: je chyba vo mne? Pýtam veľa? Som príliš citlivá, príliš priama, príliš normálna pre dnešný chaos?

Nie, problém nie je v tom, že chceš normálnosť

Myslím si, že veľa žien sa dostane do bodu, keď začnú znižovať svoje nároky len preto, aby neostali samy. Začnú tolerovať správanie, ktoré im ubližuje. Začnú ospravedlňovať neúctu, výhovorky, nejasnosti, polovičné city, polovičný záujem a polovičnú snahu. Len aby mali aspoň niečo.

Lenže práve tam je ten problém. My sa niekedy tak bojíme samoty, že si pustíme do života niekoho, kto nám ju v skutočnosti ešte viac prehĺbi.

Byť s niekým, kto si ťa neváži, kto nevie, čo chce, kto ťa drží v neistote a dáva ti minimum, nie je výhra. To nie je láska. To nie je vzťah. To je len únava prezlečená za nádej.

Možno nehľadám veľa. Možno len hľadám správneho

Možno nejde o to, že „normálni muži neexistujú“. Možno len nie sú tak hluční ako tí, ktorí vedia ženy zamotať, očariť na pár týždňov a potom zmiznúť. Možno tí normálni neprídu s veľkým divadlom, ale s pokojom. S konzistentnosťou. S pocitom bezpečia. S tým, že pri nich nemusíš pochybovať o každej jednej vete.

A možno práve preto ich nie je tak ľahké spoznať. Lebo sme si už zvykli na chaos a zmätok tak veľmi, že pokoj nám príde podozrivý. Keď niekto nepíše len o polnoci, keď sa správa slušne, keď nie je problém v komunikácii, skoro čakáme, kde je háčik.

Chcem ešte veriť, že existuje

Áno, chcem. Aj keď ma niektoré skúsenosti naučili opatrnosti. Aj keď som si už možno viackrát povedala, že kašlem na to. Aj keď mám niekedy chuť rezignovať a presvedčiť samu seba, že dnes už sa asi normálny vzťah ani nenosí.

Stále niekde vo vnútri verím, že existuje muž, pri ktorom nebudem musieť bojovať o pozornosť, pýtať si úctu alebo hádať, čo ku mne cíti. Muž, pri ktorom sa nebudem cítiť ako „možno“, ale ako istota. Nie preto, že by bol dokonalý, ale preto, že bude úprimný, zrelý a pripravený na niečo skutočné.

A ak si ho nenájdem hneď?

Tak si radšej počkám, než by som mala znova strácať samu seba pri niekom, kto za to nestojí.

Lebo dnes už viem jednu vec: byť sama nie je prehra. Prehra je zostať pri niekom, kto ti dáva menej, než si ochotná dávať ty. Pri niekom, kto ťa mätie, zraňuje a berie ti pokoj. Pri niekom, pri kom sa cítiš málo.

Takže áno, občas si položím tú otázku: nájdem si konečne normálneho muža?

A odpoveď zatiaľ nepoznám.

Ale viem, že ak má prísť, nechcem ho za cenu toho, že zradím samu seba, svoje hranice a svoju hodnotu. Radšej budem sama, než by som mala byť s niekým, kto ma naučí pochybovať o sebe.

A možno práve vtedy, keď prestanem hľadať za každú cenu a začnem si ešte viac veriť, príde niekto, pri kom si poviem:

Tak predsa. Ešte existuje.