Niekedy mám byť silná, aj keď už kurva nevládzem
Nikto mi nepovedal, aké kurva ťažké bude byť slobodná mama.
Nie tie pekné reči o tom, ako je dieťa najväčší dar.
To viem.
Milujem svoje dieťa viac než čokoľvek na svete.
Ale do piče, niekedy je to jednoducho strašne ťažké.
Sú dni, keď moje dieťa dostane záchvat nervov. Kričí, plače, trucuje, hádže sebou a ja stojím pri ňom a snažím sa zostať pokojná.
Lenže vo vnútri?
Vo vnútri už dávno kričím tiež.
Mám nervy v riti. Som unavená. Som preťažená. A niekedy mám pocit, že ak ešte niekto odo mňa niečo bude chcieť, tak sa normálne rozsypem na kúsky.
A pritom nemôžem.
Lebo som mama.
Musím to zvládnuť.
Musím byť tá, ktorá vie, čo robiť.
Tá, ktorá upokojí dieťa.
Tá, ktorá pohladí, objíme, vysvetlí.
Aj keď by v tej chvíli sama potrebovala, aby niekto objal ju a povedal jej:
„Už nemusíš všetko držať sama.“
Lenže kto to povie mne?
Nikto.
A práve v takých chvíľach ma chytá ten zasraný strach z budúcnosti.
Čo ak si už nikoho nenájdem?
Čo ak sa raz niekto objaví a keď uvidí realitu môjho života, otočí sa a odíde?
Lebo ja nie som bezstarostná žena bez záväzkov.
Ja mám dieťa.
Mám svoje problémy.
Mám dni, keď som psychicky úplne vyšťavená.
Mám dni, keď sa smejem a všetko je krásne.
A potom mám dni, keď by som sa najradšej zavrela niekam sama a aspoň hodinu od nikoho nič nechcela.
A bojím sa, že pre niekoho budem jednoducho „priveľa“.
Priveľa starostí.
Priveľa emócií.
Priveľa chaosu.
Priveľa zodpovednosti.
A že si radšej vyberie ženu, pri ktorej bude všetko jednoduchšie.
Tento strach ma niekedy zožiera.
Lebo áno, túžim po láske.
Túžim po mužovi, pri ktorom nemusím byť stále tá silná.
Po niekom, komu môžem jedného dňa povedať:
„Dnes už fakt nemôžem.“
A on nepovie, že som hysterická.
Nepovie, že som komplikovaná.
Nepovie, že s dieťaťom je to celé príliš veľa.
Len ma objíme.
A zostane.
Chcem muža, ktorý pochopí, že moje dieťa nie je balík problémov, ktorý si so mnou musí niekto vybrať.
Je to súčasť môjho života.
A ak chce byť so mnou, musí prijať aj túto časť.
Nie iba moje pekné fotky.
Nie iba moje úsmevy.
Nie iba večery, keď som upravená a mám dobrú náladu.
Ale aj moje zasraté pondelky.
Moje vyčerpanie.
Moje nervy.
Moje slzy.
Moje obavy.
A hlavne moje dieťa.
Nechcem niekoho, kto utečie pri prvom probléme.
Chcem niekoho, kto pochopí, že život nie je Instagram.
Že niekedy sa kričí.
Niekedy sa plače.
Niekedy sa všetko poserie naraz.
A niekedy jednoducho len prežijeme deň a večer si povieme:
„Dobre. Dnes sme to dali.“
Možno sa bojím, že takého človeka nenájdem.
Možno mám niekedy pocit, že všetci chcú ľahší život a ja im ho nemám čo ponúknuť.
Ale potom si uvedomím jednu vec.
Ja nepotrebujem všetkých.
Potrebujem jedného.
Jedného, ktorý nebude utekať pred mojím životom.
Jedného, ktorý nebude moje dieťa vnímať ako prekážku.
Jedného, ktorý pochopí, že za mojou silou je žena, ktorá je niekedy úplne na dne.
A možno raz taký človek príde.
A možno nie.
Ale už nechcem celý život rozmýšľať, či som pre niekoho dosť jednoduchá.
Som taká, aká som.
Som mama.
Som žena.
Som unavená.
Som nasratá.
Som citlivá.
Som niekedy úplne v piči.
Ale milujem svoje dieťa celým svojim zasraným srdcom.
A ak kvôli tomu niekto odíde?
Tak nech.
Lebo raz možno príde niekto, kto sa nezľakne môjho chaosu.
Niekto, kto sa nebude pýtať:
„Prečo je tvoj život taký komplikovaný?“
Ale povie:
„Poď. Zvládneme to spolu.“
A presne takého človeka chcem.
Nie dokonalého.
Len skutočného.
Takého, ktorý zostane aj vtedy, keď život nie je kurva jednoduchý.