Prečo niesom normálna
Celý život som mala pocit, že som iná.
Že nezapadám.
Že priveľa cítim, priveľa premýšľam, priveľa sa bojím a zároveň priveľa bojujem. Keď sa ostatní dokázali tváriť, že sú v poriadku, ja som v sebe niesla chaos, smútok, hnev aj citlivosť naraz.
Často som si hovorila:
„Prečo nedokážem byť normálna ako ostatní?“
Lenže pravda je, že veľa ľudí, ktorí vyzerajú normálne, len veľmi dobre skrýva svoje jazvy.
Nie som normálna, pretože ma život zmenil.
Niektoré veci vo mne zlomili dôveru, pocit bezpečia aj pohľad na lásku. Keď človek zažije sklamanie, bolesť alebo pocit, že o neho nikto nebojuje tak, ako by mal, zanechá to stopy. A tie stopy sa nedajú jednoducho vypnúť.
Možno preto si držím odstup od ľudí.
Možno preto sa bojím záväzkov, aj keď túžim po láske.
Možno preto niekedy reagujem príliš emotívne, alebo naopak chladne. Nie preto, že by som bola zlá. Ale preto, že sa snažím chrániť samu seba.
Nie som normálna ani v tom, ako silno milujem.
Dávam zo seba maximum. Starám sa, zachraňujem, odpúšťam, bojujem za ľudí, ktorých milujem — aj keď pritom zabúdam na seba. A práve to ma veľakrát zničilo.
Svet často nazýva „nenormálnymi“ ľudí, ktorí sú citliví, úprimní alebo zlomení. Ale možno nie je chyba vo mne. Možno som len človek, ktorý si prešiel priveľa vecami a napriek tomu stále dokáže cítiť.
A možno byť „normálny“ ani neznamená byť šťastný.
Takže nie…
Možno nie som normálna.
Som žena, ktorá prežila veci, o ktorých veľa ľudí mlčí.
Žena, ktorá sa stále učí mať rada samu seba.
Žena, ktorá sa síce veľakrát rozpadla, ale stále tu je.