Môj pokus o zoznamku
Nikdy som si nemyslela, že raz budem sedieť večer s mobilom v ruke a premýšľať nad tým, ako sa človek vlastne „zoznamuje“ v dnešnej dobe. Vždy som verila na prirodzené stretnutia — pohľady, náhody, rozhovory pri káve či dlhé prechádzky, ktoré vzniknú úplne spontánne. No život občas človeka dostane do bodu, keď si povie: „Prečo to neskúsiť?“
A tak vznikol môj pokus o zoznamku.
Na začiatku to bolo zvláštne. Nekonečné profily, pár pekných úsmevov, pár naučených viet a veľa pocitu, že každý sa snaží ukázať len tú najlepšiu verziu seba. Človek scrolluje a premýšľa, koľko z toho je realita a koľko len filter nielen na fotke, ale aj v emóciách.
Najťažšie nebolo niekoho spoznať. Najťažšie bolo zostať sama sebou. Nepísať to, čo chce druhý počuť. Nesnažiť sa zapadnúť do predstavy „ideálnej ženy“. Nehrať hry typu kto odpíše prvý, kto sa ozve menej alebo kto bude pôsobiť menej zainteresovane. Pretože úprimne? Keď človek niekoho cíti, nemal by sa tváriť, že mu je to jedno.
Počas môjho pokusu o zoznamku som stretla rôzne typy ľudí. Niektorí chceli len chvíľkové rozptýlenie. Niektorí hľadali pozornosť. Niektorí si so sebou niesli nevyriešené minulosti. A niektorí boli možno naozaj dobrí ľudia, len prišli v nesprávnom čase.
No naučila som sa jednu dôležitú vec zoznamka vám síce môže predstaviť človeka, ale nikdy nevytvorí skutočné spojenie za vás. To vzniká až v obyčajných momentoch. Keď sa smejete bez pretvárky. Keď sa cítite pokojne. Keď nemusíte rozmýšľať nad tým, čo napísať, pretože všetko ide prirodzene.
Môj pokus o zoznamku teda nebol o hľadaní dokonalého človeka. Bol skôr o tom, že som znovu spoznala samu seba. Zistila som, čo už nechcem tolerovať. Po čom naozaj túžim. A že niekedy je lepšie zostať chvíľu sama, než byť s niekým len preto, aby človek necítil prázdno.
Možno láska nepríde cez aplikáciu. Možno áno. Ale verím, že raz príde spôsobom, pri ktorom nebudem musieť pochybovať, analyzovať ani bojovať o pozornosť. Jednoducho tam bude. Pokojná, prirodzená a úprimná.