Prečo som začala písať
Dlho som svoje pocity skrývala. Navonok som sa usmievala, ale vnútri som bojovala sama so sebou. Anorexia a úzkosti mi zobrali veľa energie, radosti aj pokoja.
Rozhodla som sa začať písať, pretože už nechcem všetko držať iba v sebe. Chcem byť úprimná. Nechcem predstierať dokonalosť.
Niektoré dni budú ťažké. Niektoré lepšie. Ale toto je moja cesta — skutočná, nie filtrovaná.
Ak si tým prechádza aj niekto ďalší, chcem aby vedel, že v tom nie je sám.
Ako vyzerá deň s úzkosťou
Sú dni, keď sa zobudím unavená ešte skôr, než vôbec vstanem z postele. Hlava je hlučná, myšlienky rýchle a obyčajné veci pôsobia príliš ťažko.
Úzkosť nie je len strach. Je to pocit, akoby telo bolo stále pripravené na niečo zlé, aj keď sa nič nedeje. Niekedy sa usmievam a rozprávam normálne, ale vo vnútri bojujem sama so sebou.
Najťažšie sú možno práve tie malé veci:
odísť medzi ľudí,
jesť bez výčitiek,
odpovedať na správy,
tváriť sa, že som v poriadku.
A potom sú dni, keď ma úzkosť presvedčí, že nikdy nebude lepšie.
Ale učím sa jednu vec — nemusím vyhrať celý boj za jeden deň. Niekedy stačí:
napiť sa vody,
ísť na chvíľu na vzduch,
zjesť niečo malé,
alebo jednoducho len vydržať.
Možno moje kroky nie sú veľké. Ale stále sú to kroky dopredu.
A ak toto číta niekto, kto sa cíti podobne — chcem povedať, že rozumiem tomu tichému vyčerpaniu, ktoré ostatní často nevidia.
Dnes možno len prežívaš.
Ale aj to sa počíta.