Ako sa učím mať rada samu seba
Ak mám byť úprimná, neviem, či som sa niekedy naozaj mala rada.
Vždy som vedela nájsť niečo, čo je na mne zlé. Raz to bol môj vzhľad. Inokedy moje rozhodnutia. Potom to, že som mala pocit, že nie som dosť dobrá mama, partnerka alebo jednoducho človek.
Najhoršie je, že najtvrdšie slová, aké som kedy počula, mi často nehovorili cudzí ľudia. Hovorila som si ich sama.
Niekedy sa usmievam, aj keď vo vnútri bojujem. Niekedy mám pocit, že všetci okolo zvládajú život lepšie ako ja. A potom príde večer, ticho, moje vlastné myšlienky... a ja som na seba opäť príliš prísna.
Učím sa však jednu dôležitú vec.
Že moja hodnota nezávisí od toho, či ma niekto miluje. Ani od toho, či niekomu stačím. Ani od toho, koľkokrát som v živote spadla.
Moja hodnota je vo mne. Bola tam vždy. Len som ju pod vrstvami strachu, sklamaní a pochybností prestala vidieť.
Neznamená to, že sa ráno zobudím a zrazu sa budem milovať. Tak to nefunguje.
Znamená to, že si každý deň skúsim odpustiť o trochu viac. Že sa prestanem ospravedlňovať za to, kým som. Že si dovolím robiť chyby bez toho, aby som sa za ne nenávidela.
A možno raz príde deň, keď sa pozriem do zrkadla a namiesto všetkých nedostatkov uvidím ženu, ktorá toho prežila veľa, no napriek tomu sa nevzdala.
Ženu, ktorá stále verí, že raz nájde pokoj.
Ženu, ktorá sa učí byť sama sebe oporou.
Možno práve to je skutočná sebaláska. Nie dokonalosť. Nie bezchybný život.
Len tiché rozhodnutie každý deň povedať samej sebe:
„Dnes budem na seba o trochu láskavejšia ako včera. A to je zatiaľ úplne dosť.“