Prečo sa bojím tešiť z niečoho?
Nie je zvláštne, že niekedy nás najviac desia práve tie najkrajšie chvíle?
Keď sa konečne začnem usmievať, niekde hlboko vo mne sa ozve tichý hlas: „Neteš sa príliš... určite sa niečo pokazí.“
A tak sa pristihnem, že si nedovolím byť úplne šťastná. Akoby som verila, že keď ukážem životu svoju radosť, vezme mi ju. Že čím viac budem milovať, tým viac bude bolieť, keď o to prídem.
Takto neuvažuje človek, ktorý nikdy netrpel.
Takto rozmýšľa srdce, ktoré už bolo toľkokrát poskladané z kúskov. Srdce, ktoré uverilo sľubom, no zostalo samo. Srdce, ktoré sa naučilo, že po každom šťastí môže prísť pád.
A preto si vytvorí obranu.
Neteší sa naplno. Neverí príliš rýchlo. Nepustí si nikoho úplne k sebe. Nie preto, že nechce milovať. Ale preto, že už vie, aké je to zbierať zo zeme vlastné sny.
Najhoršie však je, že týmto strachom sa pripravujeme o prítomnosť. Zatiaľ čo premýšľame nad tým, čo všetko môžeme stratiť, uniká nám to, čo práve máme.
Možno láska, ktorá je úprimná.
Možno človek, ktorý naozaj zostane.
Možno obyčajný deň, na ktorý budeme raz spomínať ako na jeden z najkrajších.
Život nám nikdy nedá záruku, že nič nestratíme. Ale ani nám nepovedal, že všetko krásne sa musí skončiť bolesťou.
A možno práve v tom je odvaha.
Nie nebáť sa.
Ale napriek strachu sa znovu usmiať.
Znovu veriť.
Znovu otvoriť svoje srdce.
Pretože ak sa budeme báť každého šťastia, prestaneme žiť ešte skôr, než nám život ukáže to najkrajšie.
Ak sa v týchto slovách spoznávaš, chcem ti povedať len jedno...
To, že sa bojíš tešiť, neznamená, že si slabá.
Znamená to, že si veľa vytrpela.
Ale verím, že raz príde deň, keď sa zobudíš a zistíš, že sa usmievaš bez strachu. Že už nečakáš katastrofu za každým pekným okamihom.
A vtedy pochopíš, že nie všetko, čo vstúpi do tvojho života, prišlo preto, aby ti ublížilo.
Niektoré veci prišli len preto, aby ti pripomenuli, že aj po tých najťažších búrkach môže srdce opäť veriť v slnko.