Dotyk
Prečo mi nevadí dotyk blízkych, ale nie každého
Nie som človek, ktorý by nemal rád dotyky.
Práve naopak.
Keď mi je niekto blízky, keď mu dôverujem a cítim sa pri ňom bezpečne, dotyk mi vôbec neprekáža. Objatie, pohladenie, držanie za ruku... pri správnom človeku môže byť dotyk jednou z najkrajších foriem blízkosti.
Lenže je v tom jeden veľký rozdiel.
Musím ti veriť.
A možno práve preto mi nie je príjemné, keď sa ma dotýka niekto, komu nie som blízka.
Niektorí ľudia nechápu, prečo človek dovolí jednému človeku, aby ho objímal, ale od iného automaticky ustúpi.
Pre mňa je odpoveď jednoduchá.
Nie je to o dotyku.
Je to o človeku, ktorý sa ma dotýka.
---
Keď si niekoho pustím k sebe, nepúšťam ho tam len tak.
Potrebujem cítiť, že je úprimný.
Že sa nemusím kontrolovať.
Že nemusím premýšľať nad každým jeho slovom.
Že moje hranice bude rešpektovať.
Že sa pri ňom nemusím mať na pozore.
A keď toto všetko cítim, môj odstup zmizne.
Vtedy mi dotyk neprekáža.
Vtedy sa dokážem uvoľniť.
Vtedy môže byť objatie presne tým, čím má byť – pocitom bezpečia.
Možno preto niekedy pôsobím, akoby som bola voči ľuďom veľmi uzavretá.
Ale nie som.
Len nie každý má ku mne rovnaký prístup.
A myslím si, že je to v poriadku.
---
Zlé skúsenosti človeka naučia rozlišovať.
Kedysi možno človek veril ľahšie.
Dnes už si viac všíma správanie.
Či slová sedia so skutkami.
Či človek rešpektuje „nie“.
Či dokáže pochopiť hranice.
Či sa nesnaží dostať bližšie nasilu.
A možno práve preto mám potrebu fyzického odstupu od ľudí, ktorých nepoznám dostatočne.
Nie preto, že ich nenávidím.
Nie preto, že som bezcitná.
A už vôbec nie preto, že by som nemala rada ľudí.
Len si svoj osobný priestor chránim.
Pretože som pochopila, že nie každý človek si zaslúži rovnakú blízkosť.
---
Mne neprekáža dotyk človeka, ktorého mám rada.
Prekáža mi dotyk človeka, pri ktorom necítim dôveru.
A v tom je obrovský rozdiel.
Možno sa dokážem pritúliť k človeku, ktorý je mi blízky, a o pár minút sa odtiahnuť od niekoho iného, kto sa ma dotkne úplne nevinne.
Pre toho druhého to možno nedáva zmysel.
Pre mňa áno.
Pretože moje telo rozpoznáva pocit bezpečia skôr, než ho stihnem vysvetliť slovami.
A možno je to dôsledok všetkého, čo som zažila.
Sklamaní.
Lží.
Straty dôvery.
Ľudí, ktorí boli raz blízko a potom mi ukázali, že som ich možno nikdy nepoznala tak dobre, ako som si myslela.
Také veci človeka zmenia.
Naučia ho, že blízkosť nie je automatické právo.
Blízkosť je niečo, čo si medzi sebou dvaja ľudia vytvoria.
---
Preto ak sa od teba odtiahnem, nemusíš sa hneď pýtať:
„Čo som urobil?“
Možno nič.
Možno len ešte nie si človek, ktorému som dovolila vstúpiť do môjho priestoru.
A to neznamená, že ním nikdy nebudeš.
Len potrebujem čas.
Potrebujem dôveru.
Potrebujem cítiť, že moje hranice sú v bezpečí.
Pretože keď ti raz začnem veriť, môže sa všetko zmeniť.
Človek, od ktorého som sa kedysi odťahovala, môže byť jedného dňa človekom, ku ktorému sa sama priblížim.
Nie preto, že ma presvedčil.
Ale preto, že mi ukázal, že pri ňom nemusím byť v strehu.
Takže nie, nemám problém s dotykom.
Mám problém s dotykom bez dôvery.
A možno je to jedna z vecí, ktoré som sa musela v živote naučiť:
Nemusím byť dostupná každému.
Moje telo je moje.
Môj priestor je môj.
A rozhodnutie, koho pustím blízko, patrí mne.
Tým, ktorých milujem a ktorým dôverujem, dokážem dať obrovskú blízkosť.
Ale kým si k niekomu vytvorím dôveru, potrebujem odstup.
Nie preto, že som chladná.
Ale preto, že keď už niekoho pustím k sebe, pustím ho tam naozaj.
A možno práve preto si tak veľmi strážim, koho k sebe pustím.