Žena ktorou sa stávam
Nie som už tou, ktorou som bola. A možno ešte ani neviem, kým presne sa stávam.
Dlho som si myslela, že život je o tom, koľko toho človek vydrží. Koľkokrát dokáže odpustiť, koľkokrát sa dokáže postaviť na nohy a koľkokrát dokáže začať odznova, aj keď má pocit, že už nemá z čoho čerpať.
Bola som ženou, ktorá veľa cítila, veľa premýšľala a niekedy až príliš veľa analyzovala. Ženou, ktorá dokázala vnímať aj to, čo druhí nevyslovili. Ktorá si všímala zmeny v správaní, tón hlasu, pohľady aj ticho, ktoré niekedy bolelo viac než slová.
Veľakrát som hľadala odpovede v druhých ľuďoch. Premýšľala som, prečo sa niekto zmenil, prečo odišiel, prečo nedokázal dať to, čo sľuboval. Hľadala som chyby v sebe a rozmýšľala, čo som mohla urobiť inak.
Až som postupne začala chápať, že nie všetko, čo sa v mojom živote pokazilo, bola moja vina.
Nie každého človeka musím pochopiť. Nie každého musím zachraňovať. A nie každý, koho milujem, musí zostať súčasťou môjho života.
Už nechcem byť ženou, ktorá zabúda na seba.
Nechcem sa prispôsobovať natoľko, až prestanem vedieť, čo vlastne chcem ja. Nechcem sa báť povedať svoj názor len preto, aby som niekoho nestratila. Nechcem prosiť o pozornosť, vysvetľovať svoju hodnotu ani presviedčať niekoho, že si zaslúžim úprimnosť.
Chcem vzťahy, v ktorých nemusím hádať, na čom som. Chcem človeka, pri ktorom budem môcť byť sama sebou. Bez hier, manipulácie a neustáleho premýšľania, či som povedala niečo zle.
Nechcem dokonalosť. Chcem skutočnosť.
Učím sa prijímať aj tú časť seba, ktorú som kedysi odmietala.
Svoje chyby. Svoje jazvy. Svoje rozhodnutia. Svoje emócie, ktoré niekedy prichádzajú silnejšie, než by som si želala.
Už nechcem predstierať, že som vždy silná. Aj ja mám chvíle, keď potrebujem objatie, pochopenie a obyčajné uistenie, že nemusím všetko zvládnuť sama.
Možno som niekedy reagovala nesprávne. Možno som zostávala tam, kde som už dávno mala odísť. Možno som dávala príliš veľa ľuďom, ktorí nevedeli, čo s tým.
Ale nechcem sa za svoju minulosť donekonečna trestať.
Chcem sa z nej poučiť.
A čo vlastne chcem od života?
Chcem pokoj v hlave. Smiech, ktorý nebude zakrývať smútok. Ráno, keď sa zobudím a nebudem mať potrebu okamžite riešiť všetko, čo sa môže pokaziť.
Chcem milovať, ale nestratiť pri tom samu seba. Chcem byť dobrou mamou, ale nezabudnúť, že som aj žena so svojimi snami, túžbami a potrebami.
Chcem tancovať, spievať, smiať sa, cestovať, spoznávať nové miesta a ľudí. Chcem robiť spontánne veci, cítiť radosť z maličkostí a prestať odkladať vlastné šťastie na neurčité zajtra.
Chcem sa pozrieť do zrkadla a nevidieť iba svoje nedostatky, ale človeka, ktorý si zaslúži láskavosť.
Žena, ktorou sa stávam...
Nebude ženou bez strachu. Nebude ženou bez minulosti. Nebude ženou, ktorá už nikdy nezaplače.
Bude však ženou, ktorá sa postupne učí rozlišovať medzi tým, čo jej robí dobre, a tým, čo ju ničí.
Ženou, ktorá dokáže odísť, keď už nie je kam rásť. Ktorá sa nebojí byť sama, ale zároveň sa nebojí milovať. Ktorá pozná svoju hodnotu aj vtedy, keď ju niekto iný nevidí.
A predovšetkým ženou, ktorá už nechce celý život iba prežívať.
Neviem, koľko vecí ešte budem musieť pochopiť, koľkokrát zmením názor a koľkokrát budem musieť začať odznova.
Ale tentoraz nechcem utekať pred sebou.
Chcem sa spoznať. Chcem sa prijať. Chcem sa naučiť byť na svojej strane.
Pretože možno najväčšia životná výhra nie je nájsť človeka, ktorý nás nikdy neopustí.
Možno je ňou stať sa človekom, ktorý už nikdy neopustí sám seba.
A tak sa pomaly stávam ženou, ktorú som celý život potrebovala.
Nie dokonalou. Nie nezraniteľnou. Len skutočnou.
A konečne aj svojou.
Nechcem sa už stať ženou, ktorú budú všetci milovať. Chcem sa stať ženou, ktorá sa konečne naučí milovať samu seba.