Moja cesta

Nikdy som si nemyslela, že raz budem obhajovať samotu. Že budem ten typ ženy, ktorá si večer ľahne sama do postele a povie si, že je to vlastne lepšie. Lebo kedysi som si myslela presný opak. Že byť sama je smutné. Že ticho v byte je desivé. Že prázdna druhá polovica postele je pripomienka toho, že mi niečo chýba.

Lenže potom človek zažije nesprávnych ľudí. A zistí, že samota vie bolieť… ale nie tak, ako bolí niekto, kto ti dáva nádej a zároveň ťa ničí.

Niekedy je samota menšie zlo než človek, pri ktorom sa musíš stále pýtať, na čom vlastne si. Než človek, ktorý ti raz dá pocit bezpečia a potom tri dni ticho. Než človek, pri ktorom sa usmievaš navonok, ale vo vnútri pomaly strácaš pokoj, sebavedomie a samu seba.

Samota ti neláme sebahodnotu každý deň

Samota je tichá. Niekedy nepríjemná, niekedy ťažká, niekedy brutálne dlhá. Ale aspoň je úprimná. Nehrá sa s tebou. Nesľubuje ti blízkosť a potom sa netvári, že si si to celé asi len zle vysvetlila. Samota ťa nesklame v strede noci správou, ktorá nikdy nepríde. Nenechá ťa premýšľať, prečo sa zmenil, čo si urobila zle a či by si sa mala snažiť viac.

Nesprávny človek toto robí.

A najhoršie na tom je, že často to nerobí jednou veľkou ranou. Neraní ťa naraz. Robí to pomaly. Po kúskoch. Trochu ignorácie sem, trochu neistoty tam, trochu polovičnej lásky, trochu záujmu len vtedy, keď sa to hodí jemu. A ty si hovoríš, že to nie je až také zlé. Že každý má svoje chyby. Že len potrebuje čas. Že sa to zlepší.

Lenže medzitým sa z teba stáva žena, ktorá už nevie, či je problém v ňom alebo v nej.

Najhoršie nie je byť sama. Najhoršie je cítiť sa sama vedľa niekoho.

Toto je podľa mňa ten bod, kde sa všetko láme.

Byť sama a vedieť, že si sama, je jedna vec. Bolí to, ale je to čistá bolesť. Pravdivá. Vieš, s čím pracuješ. Vieš, čo ti chýba. Vieš, že ti chýba blízkosť, dotyk, niekto, komu by si večer povedala, čo sa ti cez deň stalo.

Ale byť s niekým a aj tak sa cítiť sama? To je iný level prázdna.

To je ten pocit, keď vedľa teba niekto je, ale psychicky akoby neexistoval. Keď mu chceš povedať, čo ťa trápi, ale už dopredu vieš, že ťa nepochopí, odbije, alebo sa stiahne. Keď si vedľa niekoho, kto by mal byť opora, ale ty sa pri ňom cítiš ešte osamelejšie než vtedy, keď si úplne sama.

A vtedy si človek uvedomí, že samota nie je automaticky nepriateľ. Niekedy je to ochrana. Niekedy je to prestávka od chaosu. Niekedy je to priestor, kde sa konečne nemusíš báť ďalšieho sklamania.

Nesprávny človek ti zoberie pokoj. A to je príliš drahá cena.

Ja si myslím, že pokoj je jedna z najdrahších vecí, ktoré máme. A často si to uvedomíme až vtedy, keď oň prídeme.

Keď začneš overthinkingovať každú správu. Každé “dobré ráno”, ktoré neprišlo. Každú zmenu tónu. Každé online a offline. Každé “prepáč, zaspal som”, ktorému už ani sama neveríš. Keď sa pristihneš pri tom, že viac analyzuješ jeho správanie než žiješ svoj vlastný život. Keď sa z lásky stane stres, z očakávania úzkosť a z ženy, ktorá bola kedysi pokojná, zrazu niekto, kto je stále v napätí.

To nie je vzťah. To je psychická únava v peknom obale.

A áno, samota tiež nie je rozprávka. Tiež má svoje večery, keď je všetko príliš tiché. Keď by si chcela, aby ti niekto objal chrbát, uvaril čaj, pohladil vlasy a povedal, že všetko bude dobré. Ale aj tak je niekedy ľahšie zvládnuť prázdny večer než človeka, ktorý ti berie pokoj každý jeden deň.

Samota ti dá priestor vrátiť sa k sebe

Keď si dlho s nesprávnym človekom, začneš sa vzďaľovať sama sebe. Prestaneš robiť veci, ktoré ťa tešili. Prestaneš veriť svojej intuícii. Prestaneš si veriť. Zvykneš si na omrvinky a začneš ich považovať za hostinu. Zvykneš si na minimum a presvedčíš samu seba, že aspoň niečo je lepšie než nič.

Lenže nie je.

Niekedy je práve samota to miesto, kde sa dáš znovu dokopy. Kde si po dlhej dobe vypočuješ vlastné myšlienky bez toho, aby ich prekrikoval chaos niekoho iného. Kde zistíš, čo vlastne chceš. Čo už nikdy nechceš. Kde si znovu pripomenieš, že láska nemá vyzerať ako neustály boj o pozornosť, rešpekt a základnú slušnosť.

Samota ťa môže naučiť veľa. Môže ťa naučiť stáť sama za sebou. Spať sama bez toho, aby si mala pocit, že si menej. Ísť sama na kávu, na prechádzku, na výlet, a necítiť sa pri tom opustená. Môže ťa naučiť, že tvoja hodnota nestojí na tom, či ťa práve niekto chce, volá alebo miluje.

Byť sama neznamená prehrať

Myslím si, že toto si potrebujeme pripomínať častejšie. Byť sama nie je hanba. Nie je to zlyhanie. Nie je to dôkaz, že s tebou niečo nie je v poriadku. Niekedy je to práve naopak — dôkaz, že si už odmietla ostať tam, kde sa lámeš.

Byť sama je niekedy len obdobie medzi tým, kým si prestaneš vyberať ľudí, ktorí ti ubližujú, a kým stretneš niekoho, pri kom nebudeš musieť pochybovať o vlastnej hodnote.

A možno práve o tom samota je. Nie o treste. Nie o prázdnote. Ale o návrate. K sebe. K pokoju. K vlastnej hlave. K vlastnému srdcu, ktoré už nechce prežívať z lásky, ale chce ju raz aj cítiť bezpečne.

A tak som pochopila jednu vec

Samota nie je to najhoršie, čo ma môže stretnúť.

To najhoršie je zostať pri niekom len preto, aby som nebola sama. Zostať tam, kde musím stále čakať, dúfať, ospravedlňovať, tolerovať a presviedčať samu seba, že toto je asi maximum, ktoré si môžem pýtať.

Nie.

Ak ma má niečo bolieť, nech je to radšej ticho prázdneho bytu než chaos človeka, ktorý vo mne zabíja pokoj.

Ak mám byť sama, tak radšej sama a celá, než s niekým a rozbitá na kúsky.

Lebo niekedy je samota naozaj menšie zlo.

A niekedy je to dokonca začiatok niečoho lepšieho.