Moja cesta

Ak by existovala olympiáda v trapasoch, ja by som mala vlastnú kategóriu. Nie preto, že som taká dobrá, ale preto, že by som sa určite už na rozcvičke nejako zahanbila.

Začína to vždy rovnako: úplne normálny deň. Ja si poviem, že dnes budem pôsobiť pokojne, organizovane a dospelo. A presne vtedy sa realita rozhodne, že si ma otestuje.

Napríklad schody. Schody sú moja osobná výzva. Väčšina ľudí ich používa na presun medzi poschodiami. Ja ich občas používam na malý „živý experiment gravitácie“. Stačí moment nepozornosti a zrazu mám pocit, že robím akrobatické vystúpenie, ktoré som nikdy netrénovala. Tvárim sa, že to bol plán, ale v skutočnosti len ďakujem vesmíru, že som to ustála bez väčšej ujmy.

Potom sú tu moje geniálne nápady. Jeden z nich bol napríklad vziať elektrický gril do lesa. Áno, čítaš správne. V mojej hlave to dávalo perfektný zmysel: príroda, jedlo, pohoda… drobný detail, že v lese nie je zásuvka, mi došiel až neskôr. Realita ma jemne upozornila, že som možno „outdoorová romantika“, ale ešte nie „technicky pripravená outdoorová romantika“.

A potom môj mozog a jeho obľúbená hra: „kde som to dala?“

Hľadám kľúče. Prehľadám kabelku. Stôl. Vrecká. Celý byt. Už skoro volám detektíva.

A potom ich nájdem.

V chladničke.

Neviem, či som ich tam dala ja, alebo som len chcela, aby mali „bezpečné chladené prostredie“. Každopádne v tej chvíli si uvedomím, že môj mozog nie je chaos. Je to kreatívny projekt bez limitov.

Najlepšie na týchto situáciách je, že v momente mi to nepríde vôbec divné. Ja to žijem ako úplne normálny deň. Až večer, keď si to prehrám v hlave, sa začnem smiať sama na sebe a zároveň si jemne kladiem otázku, či som v poriadku.

Ale pravda je, že aj keď sú to trapasy, sú moje. A robia môj život… zaujímavý. Nikdy presne neviem, čo sa stane ďalej, ale aspoň viem, že nuda to určite nebude.

A úprimne – ak raz zmiznú trapasy, začnem sa báť, že to už nie som ja.