Prečo nikdy nemám pocit, že som dosť dobrá
Sú dni, keď sa usmievam, rozprávam sa s ľuďmi a tvárim sa, že všetko zvládam. A potom sú chvíle, keď si večer ľahnem do postele a hlavou mi ide len jedna veta: „Prečo mám stále pocit, že nie som dosť dobrá?“
Nie je to o tom, že by som nič nedokázala. Nie je to ani o tom, že by som nemala čo ponúknuť. Skôr je to ten zvláštny pocit vo vnútri, ktorý mi neustále našepkáva, že musím byť krajšia, múdrejšia, pokojnejšia, silnejšia… jednoducho iná.
Porovnávam sa s ľuďmi, ktorí vyzerajú, že majú život pod kontrolou. S ženami, ktoré pôsobia sebavedomo. S ľuďmi, ktorých niekto miluje bez váhania. A potom sa pozriem na seba a vidím všetky svoje chyby zväčšené ako pod lupou.
Niekedy mám pocit, že dávam ľuďom zo seba úplne všetko. Že milujem až príliš, rozmýšľam až príliš a cítim až príliš intenzívne. A možno práve preto ma bolí, keď to nestačí. Keď sa niekto otočí chrbtom. Keď si ma nevyberie. Keď mám pocit, že som len možnosť, nie priorita.
Najhoršie je, že človek časom začne veriť tomu hlasu v hlave. Tomu hlasu, ktorý hovorí: „Keby si bola lepšia, ostal by.“ „Keby si bola krajšia, viac by ťa chcel.“ „Keby si nebola taká komplikovaná, bolo by ľahšie ťa milovať.“
A tak sa snažím byť menej hlučná, menej citlivá, menej sama sebou. Len aby som bola pre niekoho dosť.
Ale pravda je, že únava z neustáleho dokazovania vlastnej hodnoty človeka pomaly ničí. Pretože nech urobím čokoľvek, stále mám pocit, že musím pridať ešte viac.
Možno problém nikdy nebol v tom, že nie som dosť dobrá. Možno som len príliš dlho hľadala svoju hodnotu v očiach ľudí, ktorí ju nevedeli vidieť.
A možno raz stretnem niekoho, pri kom nebudem musieť byť dokonalejšia verzia seba. Niekoho, pri kom nebudem premýšľať, či som dosť. Pretože sa prvýkrát budem cítiť prijatá presne taká, aká som.