Najviac nebolí koniec. Najviac bolí nádej, ktorú vo mne prebudil.
Nikdy som sa nebála milovať.
Bála som sa len toho, že raz stretnem človeka, ktorý vo mne prebudí všetko krásne... a potom odíde.
A presne to sa stalo.
Prišiel nenápadne. Nie veľkými gestami, ale slovami, ktoré hladili moju dušu. Svojou pozornosťou mi pripomenul, aké je to znovu sa usmievať pri každej správe. Po dlhom čase som si dovolila veriť, že možno tentoraz to bude iné.
Že možno už nemusím stále bojovať sama.
Začala som si predstavovať spoločné zajtrajšky. Nie preto, že by som stavala vzdušné zámky, ale preto, že mi dal pocit, že na ne nie sme dvaja sami.
A tak som otvorila svoje srdce.
Bez masiek.
Bez hier.
Bez pretvárky.
Ukázala som mu svoju citlivosť, svoje obavy, svoje sny aj svoju lásku. To najvzácnejšie, čo človek môže niekomu dať.
A práve vtedy sa všetko začalo meniť.
Z blízkosti sa stala vzdialenosť. Z istoty otáznik.
Sedela som s telefónom v ruke a premýšľala, čo som urobila zle.
Či som príliš veľa cítila.
Či som príliš skoro povedala, že mi na ňom záleží.
Či moja úprimnosť nebola priveľká.
Najhoršie na tom všetkom však nebolo jeho mlčanie.
Najhoršie bolo to, že som začala pochybovať sama o sebe.
Možno som príliš citlivá.
Možno som príliš emotívna.
Možno by som mala menej milovať.
Lenže nie.
Dnes už viem, že problém nie je v tom, že človek cíti hlboko. Problém vzniká vtedy, keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí nie sú v rovnakej životnej etape alebo nemajú rovnaké očakávania. A hoci to bolí, neznamená to, že s niektorým z nich je niečo zlé.
Moje slzy nie sú dôkazom slabosti.
Sú dôkazom toho, že som do toho išla úprimne.
A hoci dnes zbieram kúsky svojho srdca, jednu vec si už nikdy nedovolím urobiť.
Nebudem sa hanbiť za to, že viem milovať.
Pretože raz príde človek, ktorý sa nezľakne mojich emócií. Neodíde vo chvíli, keď uvidí moje skutočné ja. Zostane. Chytí ma za ruku aj vtedy, keď budem mať strach. Nebude odo mňa chcieť, aby som bola menej citlivá, menej úprimná alebo menej sama sebou.
A keď ten deň príde, pochopím, že všetka táto bolesť ma nepripravovala na ďalšie sklamanie.
Pripravovala ma na lásku, pri ktorej už nebudem musieť prosiť niekoho, aby zostal.