Potrebujem na chvíľu odísť
Som unavená.
Nie tak obyčajne unavená, že si potrebujem pospať alebo si dať jeden voľný deň.
Som unavená niekde hlboko vo vnútri.
Mám pocit, že idem z posledných síl. Že každý ďalší deň zo seba vytláčam niečo, čo už vo mne takmer nie je. Usmievam sa, fungujem, starám sa, riešim veci, odpovedám ľuďom… a pritom vo vnútri čoraz hlasnejšie cítim: už nevládzem.
Možno nepotrebujem vyriešiť celý svoj život.
Možno potrebujem len na chvíľu odísť.
Niekam, kde ma nikto nebude nič chcieť. Kde nebudem musieť nič vysvetľovať. Kde nebudem musieť byť silná, keď sa tak necítim.
Chcem miesto, kde bude ticho.
Možno malá izba niekde ďaleko od ľudí. Chata. Samota. Les. Hory. Miesto, kde ráno otvorím okno a namiesto problémov uvidím stromy.
Chcem na chvíľu vypnúť telefón, prestať sledovať, kto napísal, kto nenapísal, kto čo povedal a čo si o mne kto myslí.
Chcem len dýchať.
Spomaliť.
Vyspať sa.
Plakať, ak budem potrebovať.
A možno sa jedného rána zobudiť a zistiť, že ten tlak na hrudi už nie je taký veľký.
Nechcem utiecť zo svojho života navždy.
Chcem len na chvíľu utiecť od toho hluku, ktorý mi nedovoľuje počuť samu seba.
Možno je v poriadku priznať si, že človek niekedy jednoducho potrebuje pauzu.
Že aj silná žena môže mať chvíľu, keď už nevládze.
Že požiadať o pomoc nie je slabosť.
A že odísť niekam do ticha nemusí znamenať, že sa vzdávam.
Možno to znamená presný opak.
Možno sa práve snažím zachrániť samu seba.
A tak teraz cítim, že potrebujem odísť.
Nie preto, že by som nechcela žiť.
Ale preto, že chcem znovu cítiť, že žijem.
Potrebujem nájsť miesto, kde sa moje telo aj duša konečne prestanú brániť a budú môcť chvíľu len byť.
Možno tam nenájdem odpovede.
Ale možno tam nájdem seba.
A momentálne mi to stačí.