Čo by som odkázala človeku, ktorý práve prežíva svoj prvý panický atak
Ak práve teraz sedíš niekde s pocitom, že sa s tebou deje niečo strašné, chcem, aby si na chvíľu prestal bojovať.
Viem, že sa bojíš.
Možno ti búši srdce tak silno, že máš pocit, že to nemôže byť normálne. Možno sa ti trasú ruky, nevieš sa poriadne nadýchnuť, motá sa ti hlava alebo máš pocit, že strácaš kontrolu nad vlastným telom.
A možno máš v hlave jedinú myšlienku:
„Umieram.“
Chcem ti povedať niečo, čo som sama potrebovala počuť.
Nie si blázon.
A nie si slabý.
To, čo cítiš, môže byť neuveriteľne desivé, ale panický atak dokáže vyvolať veľmi silné telesné pocity.
Ak si však nie si istý, či ide o paniku, najmä ak máš nové alebo nezvyčajné príznaky, vyhľadaj zdravotnú pomoc. Netreba všetko automaticky pripísať úzkosti.
Prosím, zostaň
Viem, že chceš utiecť.
Možno chceš niekam zavolať. Možno chceš, aby bol pri tebe niekto, komu dôveruješ.
A ak ho potrebuješ, zavolaj mu.
Nemusíš toto zvládnuť úplne sám.
Sadni si na bezpečné miesto.
Polož nohy na zem.
Skús si všimnúť, čo je okolo teba.
A hlavne – nesnaž sa za každú cenu prinútiť svoje telo, aby okamžite prestalo cítiť strach.
Dovoľ tej vlne prejsť.
Môžeš si potichu povedať:
„Bojím sa, ale som tu.“
„Toto prejde.“
„Nemusím vyriešiť celý svoj život práve teraz.“
Stačí zvládnuť túto chvíľu.
Nie zajtrajšok.
Nie celý týždeň.
Len túto chvíľu.
Viem, že tomu teraz možno neveríš
Počas prvého panického ataku sa veľmi ťažko verí tomu, že raz budeš opäť normálne dýchať a že tvoje srdce sa upokojí.
Ale príde chvíľa, keď tá vlna ustúpi.
Možno pomaly.
Možno budeš potom úplne vyčerpaný.
Možno budeš plakať.
Ale zistíš, že si to zvládol.
A potom príde možno tá najťažšia časť.
Začneš sa báť ďalšieho ataku.
Ja to poznám.
Začneš sledovať svoje telo.
Každé búchnutie srdca.
Každé zatočenie hlavy.
Každý nádych.
A budeš sa pýtať:
„Čo ak sa to stane znova?“
A práve vtedy sa úzkosť môže začať učiť žiť v tvojom strachu.
Nedovoľ jej vziať ti celý život.
Nehanbi sa požiadať o pomoc
Ak sa panické ataky opakujú, nemusíš to zvládať iba vlastnou silou.
Povedz to niekomu.
Lekárovi.
Psychológovi.
Psychoterapeutovi.
Človeku, ktorému dôveruješ.
Požiadať o pomoc nie je prehra.
Je to rozhodnutie, že svoj život nechceš nechať ovládať strachom.
A ak máš pocit, že si v bezprostrednom ohrození alebo nevieš rozlíšiť paniku od vážneho zdravotného problému, vyhľadaj urgentnú zdravotnú pomoc.
A ešte niečo...
Prosím, nezabudni, že jeden panický atak nie je rozsudok na celý život.
Možno teraz premýšľaš:
„Takto už budem žiť navždy?“
Nie.
Dnes to nevieš.
A práve preto si nevytváraj celý svoj život podľa najhoršej chvíle, ktorú práve prežívaš.
Daj si čas.
Uč sa rozpoznávať svoje strachy.
Uč sa, čo ti pomáha.
A keď bude treba, nechaj si pomôcť.
Ja dnes neviem povedať, že už sa nikdy nebojím.
Ale viem povedať, že panika už pre mňa nie je dôkazom, že som slabá.
Je to niečo, s čím sa učím žiť.
A každý raz, keď príde a ja ju prežijem, viem o sebe o kúsok viac.
Takže ak toto čítaš práve počas svojho prvého panického ataku, prosím, zapamätaj si jednu vec:
Nemusíš byť silný na celý život.
Buď silný len na túto jednu minútu.
Potom na ďalšiu.
A potom na ďalšiu.
A jedného dňa sa obzrieš späť a možno si povieš:
„Myslel som si, že ma ten strach zničí. A on ma nezničil.“
Možno budeš stále citlivý.
Možno budeš stále občas vystrašený.
Ale budeš tu.
A to je niekedy prvé malé víťazstvo.
Zostať. Dýchať. Prežiť chvíľu. A potom ísť ďalej.