Život s malým empatickým nerváčikom: Keď sa nákup zmení na reality show
Predtým, než som sa stala mamou, som si myslela, že nakupovanie s dieťaťom znamená dať ho do vozíka, kúpiť rožky a odísť domov. Aká krásna a naivná predstava.
Realita je taká, že žijem s malým empatickým nerváčikom. Dieťaťom, ktoré cíti všetko. Moju náladu, náladu predavačky, nervozitu pána v rade predo mnou a pravdepodobne aj emocionálny stav paradajok v oddelení zeleniny.
Niekedy stačí, že sa ráno zle vyspí, a ja už pri vstupe do obchodu viem, že dnes sa ide natáčať ďalšia epizóda seriálu „Mama verzus verejnosť“.
Scéna číslo jeden: Chcem kúpiť mlieko.
Dieťa chce kúpiť jednorožca, tri čokolády, nafukovací bazén a životnú veľkosť dinosaura.
Keď vysvetlím, že dnes kupujeme len to, čo potrebujeme, spustí sa protest. Nie obyčajný protest. Taký, pri ktorom si polovica obchodu myslí, že som mu práve oznámila, že ruším Vianoce.
Nasleduje dramatický pád na zem.
Ja stojím vedľa neho s nákupným košíkom a výrazom ženy, ktorá už prijala svoj osud.
Ľudia sa pozerajú.
Jedna pani ma ľutuje.
Druhá ma odsudzuje.
Tretia sa usmieva, pretože vie presne, čím prechádzam.
A moje dieťa? To plače tak presvedčivo, že by si zaslúžilo vlastnú televíznu cenu.
Najlepšie na tom je, že doma je to ten najláskavejší človiečik na svete. Dieťa, ktoré sa rozplače, keď vidí smutného psíka v reklame. Ktoré sa ma desaťkrát denne opýta, či som šťastná. Ktoré príde a objíme ma bez dôvodu.
Lenže práve tie najcitlivejšie deti často prežívajú emócie oveľa intenzívnejšie. A keď sa únava, hlad, hluk a množstvo podnetov spoja na jednom mieste, vznikne výbuch, ktorý by závidela aj sopka.
Naučila som sa preto jednu vec.
Keď moje dieťa robí scénu v obchode, nie je to preto, že je zlé alebo rozmaznané. Len ešte nevie spracovať všetko, čo cíti.
A úprimne?
Ani ja to niekedy neviem.
Len ja už nemôžem ľahnúť na zem medzi jogurty a kričať.
Hoci občas ma to láka.
Takže ak ma niekedy stretnete v obchode s rozstrapatenými vlasmi, jednou rukou tlačiacu vozík a druhou nesúcu malého nerváčika, ktorý práve protestuje proti existencii zeleniny, prosím, nesúďte ma.
Pravdepodobne sme za sebou mali náročný deň.
Ale o päť minút neskôr mi ten istý malý človek povie: „Mami, ľúbim ťa.“
A vtedy zabudnem aj na pád medzi jogurty, aj na pohľady ľudí, aj na všetky tie nákupné katastrofy.
Pretože život s malým empatickým nerváčikom je síce hlučný, chaotický a občas poriadne vyčerpávajúci, ale zároveň je plný lásky, akú človek nikde inde nenájde. ❤️