Znovu padám do toho svinstva
Najhoršie na tom nie je, že znovu padám.
Najhoršie je to, že presne viem, kam padám.
Poznám ten pocit až príliš dobre. Prichádza potichu. Nenápadne. Najprv len prestanem cítiť radosť z maličkostí. Potom sa začnem vzďaľovať ľuďom. Odpovedám neskôr. Prestanem mať chuť jesť. Všetko robím len zo zvyku. Fungujem ako stroj.
A jedného dňa sa zobudím a uvedomím si, že som znovu tam.
Na dne svojej vlastnej hlavy.
Je zvláštne, ako dokáže človek viesť rozhovory, smiať sa, pracovať a pritom sa vo vnútri potichu rozpadávať. Nikto to nevidí. Nikto netuší, koľko síl stojí obyčajné „mám sa dobre“.
Moja myseľ je niekedy najkrutejšie miesto, aké poznám.
Neútočí naraz. Ona ma ničí pomaly. Každou pochybnosťou. Každou výčitkou. Každou myšlienkou, že nie som dosť. Že vždy bude niečo zlé. Že pokoj je len krátka prestávka medzi ďalšími pádmi.
A ja som unavená.
Unavená z toho, že musím neustále bojovať sama so sebou. Unavená z toho, že ľudia vidia len úsmev, ale nikdy tú vojnu, ktorú každý deň zvádzam vo vlastnej hlave.
Najviac ma desí, že si na tú tmu človek začne zvykať. Prestane proti nej bojovať. Prestane veriť, že existuje svetlo. A začne ju považovať za svoju prirodzenosť.
Nechcem, aby ma definovali moje najtemnejšie dni.
Ale dnes nemám silu predstierať, že je všetko v poriadku.
Dnes priznávam, že znovu padám do toho svinstva.
A ak sa v týchto slovách našiel aj niekto ďalší, chcem, aby vedel jedno – niekedy je najväčším prejavom sily priznať si, že to nezvládaš. Nie preto, že si slabý. Ale preto, že aj tí najsilnejší ľudia majú dni, keď ich vlastná myseľ bolí viac ako čokoľvek iné.
Možno je toto len ďalšia kapitola mojej cesty späť k sebe.
A možno dnes nevidím koniec. Ale stále dúfam, že raz sa obzriem späť a poviem si, že ani táto tma ma nedokázala úplne pohltiť.