Moja cesta

Nikto sa nenarodí plný hnevu. Zlosť nevzniká len tak. Väčšinou je to všetko, čo človek v sebe príliš dlho dusil. Bolesť, sklamanie, odmietnutie, strach, poníženie, samota. A keď sa toho nazbiera priveľa, začne to z človeka vychádzať ako agresia.

Ľudia často vidia len výbuchy hnevu. Nevidia však, koľko sĺz bolo pred nimi. Nevidia noci, keď človek premýšľal, prečo nikdy nebol dosť dobrý. Nevidia, ako veľmi sa snažil byť silný, chápavý a trpezlivý, až nakoniec vyhorel.

Myslím si, že veľa mojej zlosti vzniklo z vecí, ktoré som v živote musela prežiť. Zo sklamaní. Zo straty dôvery. Z pocitu, že som vždy musela bojovať sama za seba. Keď človek príliš dlho cíti bolesť, jeho srdce sa začne brániť. A niekedy tá obrana vyzerá práve ako agresia.

Nie som nahnevaná preto, že by som chcela ubližovať. Som nahnevaná preto, lebo vo mne zostalo veľa nevypovedaných emócií. Pretože niektoré rany sa nikdy úplne nezahoja. Pretože keď človeka zlomí niekto, koho miloval, zmení ho to.

Niekedy reagujem podráždene aj na maličkosti. Nie preto, že by tie veci boli veľké, ale preto, že moja duša je už unavená. Unavená z toho, že stále musí všetko zvládať. Že stále musí byť silná. Že stále čaká, kedy príde ďalšie sklamanie.

A možno je za tou agresiou aj strach. Strach z ďalšej bolesti. Strach, že ak si niekoho pustím príliš blízko, znova ma zničí. Preto si držím odstup. Preto mám okolo seba múry. Lebo hnev je niekedy jednoduchší ako priznať, že človek je vnútri zranený.

Učím sa pochopiť samu seba. Učím sa, že moja zlosť zo mňa nerobí zlého človeka. Je to len dôkaz, že som toho v živote niesla priveľa a nie všetko som dokázala spracovať správne.

A možno prvý krok nie je prestať cítiť hnev. Možno prvý krok je priznať si, odkiaľ pochádza.