Moja cesta

Sú dni, keď túžim po niekom, kto ma objíme po dlhom dni, vypočuje si moje nekonečné príbehy a zostane, aj keď nie som práve najjednoduchšia. Predstavujem si blízkosť, spoločné rána, správy na dobrú noc a pocit, že niekam patrím.

A potom sú dni, keď sa niekto priblíži príliš blízko a ja cúvnem.

Nie preto, že by som lásku nechcela. Práve naopak. Možno ju chcem až príliš.

Láska je zvláštna vec. Dokáže v nás prebudiť tie najkrajšie pocity, ale aj tie najväčšie strachy. Keď som sama, bojím sa, že nikoho nenájdem. Keď sa niekto objaví, bojím sa, že ma sklame. Že odíde. Že zistí, aká naozaj som, a rozhodne sa, že mu to nestojí za to.

A tak si vytváram bezpečnú vzdialenosť.

Tvárim sa, že mi na tom až tak nezáleží. Hľadám chyby. Presviedčam samu seba, že je lepšie byť sama. Že sloboda je jednoduchšia ako riskovať zlomené srdce.

Lenže pravda je taká, že človek môže byť silný, nezávislý a schopný zvládnuť život sám. A napriek tomu môže túžiť po láske.

Možno neodmietam lásku samotnú.

Možno odmietam zraniteľnosť, ktorú so sebou prináša.

Pretože milovať znamená dať niekomu možnosť ublížiť nám. Znamená ukázať aj svoje slabé stránky. Priznať, že nám na niekom záleží viac, než by sme si chceli pripustiť.

A to je desivé.

Tak stojím niekde medzi dvoma svetmi. Jednou nohou kráčam k láske a druhou od nej utekám. Túžim po blízkosti, no zároveň si strážim svoje múry. Chcem byť nájdená, ale občas sa sama schovávam.

Možno raz pochopím, že správna láska nie je tá, pri ktorej nemusím mať strach. Ale tá, pri ktorej sa rozhodnem zostať aj napriek nemu.

A možno práve vtedy prestanem lásku odmietať a dovolím jej, aby si ku mne našla cestu. ❤️