Kam sa podela obyčajná ľudskosť?
Žijeme v čase, keď sme neustále spojení so svetom, ale čoraz častejšie sa vzďaľujeme jeden od druhého.
Máme stovky kontaktov v telefóne, no niekedy nemáme jediného človeka, ktorému môžeme úprimne povedať, čo nás trápi. Vieme sledovať životy cudzích ľudí, poznáme ich dovolenky, úspechy aj každodenné zážitky, ale často nevieme, čo prežíva človek, ktorý sedí vedľa nás.
Kam sa podel záujem o druhých? Obyčajná otázka, či je niekto v poriadku, bez toho, aby sme za ňou niečo očakávali?
Zdá sa, že sme sa naučili viac hodnotiť ako chápať. Rýchlo odsúdime, vytvoríme si názor a málokedy sa pokúsime pozrieť na situáciu očami druhého človeka.
Pritom nikdy nevieme, aký príbeh sa skrýva za cudzím úsmevom. Nevieme, koľko nocí niekto prebdel, koľko bolesti v sebe nosí alebo aký boj práve zvádza.
Možno by svet nepotreboval toľko veľkých slov o láske, rešpekte a porozumení. Možno by stačilo viac obyčajných skutkov.
Byť slušný aj vtedy, keď z toho nič nemáme. Neponižovať človeka len preto, že je iný. Nevyužívať niečiu dobrotu. Vedieť sa ospravedlniť a priznať chybu.
Ľudskosť sa totiž neukazuje v tom, čo o sebe rozprávame. Ukazuje sa v tom, ako sa správame k ľuďom, od ktorých nič nepotrebujeme.
A možno práve to je jedna z najväčších skúšok dnešnej doby.
Nebuďme k sebe cudzí v čase, keď máme viac možností byť si blízki než kedykoľvek predtým.