Najhoršia samota nie je byť bez ľudí. Najhoršia samota je necítiť, že niekam patríš.
Sedím medzi ľuďmi. Rozprávam sa. Usmievam sa. Odpovedám na otázky. Navonok vyzerám úplne normálne.
A pritom vo mne je prázdno.
Také prázdno, ktoré sa nedá zaplniť hlukom, spoločnosťou ani správami v telefóne. Prázdno, ktoré si večer ľahne vedľa mňa do postele a ráno sa zobudí skôr ako ja.
Je zvláštne, koľko ľudí môže človeka obklopovať a ako veľmi sa pritom môže cítiť opustený.
Niekedy mám pocit, že som tu len pre druhých. Že počúvam ich bolesti, držím ich nad vodou, povzbudzujem ich, keď padajú. A keď padám ja... akoby si to nikto nevšimol.
Možno som sa až príliš dlho tvárila, že všetko zvládam. Možno som všetkých naučila, že som silná. Lenže sila je niekedy tá najťažšia maska, akú človek nosí.
Pravda je, že som unavená.
Unavená z toho, že musím byť stále tá, ktorá bojuje. Unavená z predstierania, že ma nič nebolí. Unavená z toho, že sa každý deň snažím prežiť s úsmevom, ktorý už dávno necítim.
Najviac bolí vedomie, že existujú ľudia, ktorí poznajú moje meno, ale nepoznajú moje ticho. Nevidia slzy, ktoré zostávajú schované za zatvorenými dverami. Nepočujú krik, ktorý vo mne znie, aj keď navonok nepoviem ani slovo.
A sú večery, keď si kladiem otázku, aké by to bolo, keby sa raz niekto spýtal, ako sa naozaj mám... a zostal pri odpovedi dostatočne dlho, aby ju skutočne počul.
Nepotrebujem davy ľudí.
Potrebujem pocit, že niekomu na mne záleží aj vtedy, keď nie som silná. Keď nemám energiu rozdávať úsmevy. Keď som len obyčajný človek, ktorý je zlomený, unavený a túži po tom, aby ho niekto objal bez jediného slova.
Možno práve preto píšem.
Pretože papier ma nepreruší. Slová ma nesúdia. A medzi riadkami môžem konečne priznať to, čo už dlho skrývam:
Cítim sa sama.
Nie preto, že by okolo mňa neboli ľudia.
Ale preto, že už dlho nemám pocit, že ma niekto naozaj vidí.