Dnes som sa na seba znova nedokázala pozrieť
Nikdy by mi nenapadlo, že človek, ktorého budem nazývať kamarátkou, bude dôvodom, prečo sa raz postavím pred zrkadlo a začnem pochybovať o sebe.
Kamarátka.
Slovo, ktoré by malo znamenať oporu, prijatie a bezpečie.
Namiesto toho počúvam:
„Si škaredá.“
„Si tučná.“
Najhoršie na tom nie je, že to povie raz.
Najhoršie je, že to počúvam opakovane. Niekedy zo žartu. Niekedy pred inými ľuďmi. Niekedy len tak, akoby na tom vôbec nezáležalo.
Lenže záleží.
Možno si myslí, že je to vtip. Možno ani netuší, čo vo mne jej slová zanechávajú. Ale ja po každom takom dni prídem domov a postavím sa pred zrkadlo.
Nie preto, že by som sa chcela obdivovať.
Ale preto, že hľadám to, čo vraj vidí ona.
Začala som sa na seba pozerať jej očami namiesto svojich.
Hľadám chyby. Každé kilo. Každú nedokonalosť. Každý detail, za ktorý by ma mohla opäť ponížiť.
A postupne som zabudla vidieť všetko dobré.
Je zvláštne, ako dokáže cudzí človek povedať škaredú vetu a ty nad ňou len mávneš rukou. Ale keď ti to isté povie kamarátka, bolí to niekoľkonásobne viac.
Pretože od nej nečakáš útok.
Čakáš pochopenie.
Dlho som si myslela, že keď schudnem, keď sa zmením alebo budem krajšia, prestane to.
Dnes už viem, že problém nie je v mojom tele.
Problém je v tom, že niekto, kto sa nazýva mojou kamarátkou, ma núti pochybovať o vlastnej hodnote.
Skutočná kamarátka ti nepovie, že si škaredá.
Neponižuje ťa pred ostatnými.
Neberie ti sebavedomie.
Pomôže ti postaviť sa, keď padáš.
Ak ti niekto opakovane ubližuje a skrýva to za humor alebo úprimnosť, možno nie je kamarátkou, za akú si ju považovala.
A ja sa dnes učím jednu dôležitú vec.
Nie je mojou povinnosťou zostať pri ľuďoch, ktorí zo mňa robia niekoho, kto sa bojí vlastného odrazu v zrkadle.
Pretože skutočné priateľstvo nikdy nebolí týmto spôsobom.