Keď sa pristihnem, že sa usmievam na telefón
Neviem presne, kedy sa to stalo.
Kedy sa z obyčajného dopisovania stalo niečo, na čo sa teším každý deň. Kedy sa z človeka na druhej strane obrazovky stal niekto, na koho myslím aj vtedy, keď mám plnú hlavu povinností.
Viem len, že sa pristihnem pri tom, ako sa usmievam na telefón. Ako netrpezlivo čakám na jeho správu. Ako sa počas dňa pozriem na displej o niečo častejšie, než by som chcela priznať. A keď mi napíše, zrazu je deň o trochu krajší.
Po pravde, už som si zvykla na dnešný svet zoznamovania. Na rozhovory, ktoré začnú veľkým nadšením a skončia bez vysvetlenia. Na ľudí, ktorí hovoria pekné slová, ale ich skutky hovoria niečo úplne iné. Preto som si ani nemyslela, že ma ešte niekto dokáže takto príjemne prekvapiť.
A predsa sa to stalo.
Je pekný. To si všimne každý na prvý pohľad. Má úsmev, ktorý dokáže rozžiariť fotografiu, a oči, v ktorých by sa človek vedel stratiť o niečo dlhšie, než by mal.
Lenže čím viac si píšeme, tým viac si uvedomujem, že to nie je to, čo ma na ňom priťahuje najviac.
Začínam mať pocit, že za tým všetkým je niečo oveľa vzácnejšie. Dobré srdce.
Nie je to niečo, čo by sa dalo odfotiť alebo napísať do profilu na zoznamke. Je to pocit, ktorý prichádza postupne. V spôsobe, akým komunikuje. V tom, ako sa zaujíma. Ako počúva. Ako si pamätá maličkosti, ktoré som mu spomenula len tak mimochodom.
A práve to je dnes také vzácne.
Neviem, či je to intuícia, alebo moje srdce, ktoré sa po dlhom čase odvážilo niekomu veriť. Ale cítim pri ňom pokoj. Nemám pocit, že sa musím na niečo hrať. Nemám potrebu premýšľať nad každým slovom. Rozhovory plynú prirodzene a ľahko.
A možno práve preto sa trochu bojím.
Pretože keď vám na niekom začne záležať, už to nie je len obyčajné dopisovanie. Už to nie je len meno na displeji telefónu. Je to človek, ktorého správa vám dokáže zlepšiť náladu. Človek, pri ktorom sa pristihnete, že premýšľate, čo asi robí, ako sa má a či sa usmieva rovnako často ako vy, keď si píšete.
Po skúsenostiach, ktoré mám za sebou, som si veľakrát povedala, že budem opatrná. Že si už nenechám niekoho pustiť príliš blízko. Že si budem dávať pozor na svoje očakávania.
Lenže city nepoznajú pravidlá.
Neopýtajú sa vás, či ste pripravení.
Prídu potichu a jedného dňa si uvedomíte, že sa na niekoho tešíte viac, než ste plánovali.
Neviem, kam toto všetko povedie. Možno sa raz zasmejeme na tom, ako sa to celé začalo jednou obyčajnou správou. Možno sa naše cesty spoja a možno nie. Život odpovede nedáva dopredu.
Ale dnes viem jedno.
Je krásne stretnúť človeka, ktorý vás prinúti opäť sa tešiť na zvuk notifikácie. Človeka, ktorý vám pripomenie, že za obrazovkou môže byť niekto úprimný, láskavý a pozorný.
A možno je ešte priskoro hovoriť o láske.
Ale nie je priskoro priznať si, že sa mi páči.
Nie len preto, že je pekný.
Páči sa mi preto, že za tým pekným úsmevom vidím niečo, čo je dnes oveľa vzácnejšie než dokonalý vzhľad.
Vidím človeka s dobrým srdcom.
A práve to je dôvod, prečo sa pri každej jeho správe usmievam. ❤️❤️